O Aikido

AIKIDO – Historický príbeh o živote Moriheia Ueshibu a vzniku Aikido

Detstvo a dospievanie

Dňa 14. 12. 1883 sa v malom meste Tanabe na juhozápadnom pobreží ostrova Honšú narodil manželom Uešibovým syn, ktorému dali meno Morihei. V tom čase ešte ani netušili aké trefné meno svojmu synovi dali, keďže Morihei znamená niečo ako „hojnosť mieru“. Rodičia sa synovi veľmi potešili, keďže predtým sa im narodili tri dcéry. Mesto Tanbe sa nachádza pri pohorí Kumano, keďže toto miesto je v Japonsku považované za centrum japonských tradícií, náboženstva a mytológie, Uešiba bol od detstva týmto miestom na celý život silno ovplyvnený. V pohorí Kumano sa dodnes nachádza mnoho šintoistických chrámov a svätýň.

Malý Morihei bol dieťa veľmi slabé a náchylné na choroby, k čomu prispelo aj to, že sa narodil predčasne. Z toho dôvodu bol od malička vedený k pevnej disciplíne a otužovaniu. Pravidelne chodieval so svojou matkou na ranné modlitby do horských svätýň a otec ho zase brával na more chytať ryby. Vďaka otcovi sa taktiež začal venovať tradičnému zápasu sumo. Ako čas plynul, chlapec začal byt čoraz silnejší a medzi svojimi rovesníkmi začal byť nazývaný silákom. V tom čase bol dokonca schopný postaviť sa presile dospelých mužov, ktorý prepadli jeho otca kvôli politickým hádkam. Na svojom chrbte dospievajúci Morihei nosieval chorých a slabých pútnikov do hlavnej svätyni pohoria Kumano, ktorá bola vzdialená približne 20 kilometrov. Popri fyzickom rozvoji navštevoval od šiestich rokov školu a budhistický kláštor, kde sa pozoznamoval s čítaním, matematikou, fyzikou, chémiou, rôznymi meditačnými technikami, modlitbami a spevom. Neskôr vyštudoval matematickú akadémiu na ktorej aj krátko učil. Ako devätnásťročného ho otec vyslal do Tokia, kde sa Morihei venoval obchodníckej činnosti, ale po čase zistil, že pre tuto prácu nie je stvorený a mestský spôsob života mu veľmi nevyhovoval, na to všetko ešte aj ťažko ochorel. S prázdnymi rukami a s podlomeným zdravím sa vrátil domov do Tanabe. Pri pobyte v Tokiu sa však zoznámil s viacerými bojovými umeniami, školou sebaobrany Tenšin Šinjo Ryu a školou japonského meča Šinkage ryu.

Po návrate domov sa Morihei oženil s Hacu Itogawa, ktorú poznal od detstva. Krátko po svadbe však Morihei narukoval do armády, aby sa zúčastnil rusko-japonskej vojny. Je zaujímavé, že do vojny narukoval ako dobrovoľník a do armády ho prijali až na druhý krát, keďže na prvý krát ho nechceli prijať kvôli jeho malému vzrastu. Časom sa mu cestou drastických cvičení predlžovania chrbtice podarilo požadovanú výšku dosiahnuť a bol prijatý do armády. Počas vojenskej služby sa Morihei stal známym svojou vytrvalosťou pri dlhých pochodoch, kde často nosieval na svojom chrbte vojakov, ktorí už nevládali alebo nosil výstroj aj za troch mužov. Taktiež udivoval svojou zručnosťou s bajonetom a zápasmi sumo, ktoré vždy vyhrával. Zoznámil sa s bojovým umením jagyu ryu, ktoré obsahuje prácu holými rukami, mečom a kopijou. Po skončení vojny, Morihei odišiel z armády, aj napriek lukratívnych ponúk a otcovmu naliehaniu, aby tam zostal. Keď bol už starý svoje rozhodnutie vyjadril takto: „Život v armáde mi vyhovoval, ale vo vnútri som cítil, že vojna nie je nikdy riešením problému. Znamená vždy smrť a skazu a nikdy nemôže byť správnou vecou.“

Po návrate domov Morihei prežíval akúsi duchovnu krízu. S nikým príliš nekomunikoval, chodieval na dlhé výlety do hôr, často o sebe nedal vedieť niekoľko dní a nosil so sebou iba drevený meč, s ktorým v lesoch sekal okolo seba ako šialený. Spať do reality ho opäť dostalo štúdium bojových umení, začal znovu navštevovať školu Jagyu ryu. Neskôr v roku 1912 sa Morihei zapojil do projektu japonskej vlády, ktorý bol zameraný na osídľovanie ostrova Hokkaido. Obývanie ostrova Hokkaido bolo veľmi namáhavé, pretože všetci museli pracovať od rána do večera. Ako obvykle, Morihei opäť všetkých naokolo udivoval svojou silou, keď nosil ťažké bremená, s ktorými iní nevedeli ani pohnúť. Na novom území museli ľudia často čeliť aj zlému počasiu a zime, kedy často práve Morihei musel povzbudzovať ľudí, aby nevzdávali svoje úsilie. Na tréning bojových umení nebolo popri práci veľa času, ale namiesto tréningu nebola núdza o riešenie konfliktov v neobývaných častiach ostrova, keďže sa tam potulovalo množstvo zločincov, ktorí sa tam skrývali pred zákonom. V roku 1915 sa na ostrove Hokkaido Morihei stretáva s famóznym majstrom bojového umenia Daito Ryu Aikijujutsu, ktorého meno je Sokaku Takeda.

Sokaku Takeda

Medzi mnohými samurajskými rodmi starého Japonska patril k najobávanejším rod Aizu. Väčšina členov tohto rodu položila životy v občianskej vojne v roku 1868. Medzi tých, ktorí prežili, patril aj Sokaku Takeda, ktorému bolo osudom dané, zachovávať a učiť v tom čase tajné techniky nazývané Daito Ryu. Už od detstva bol vedený k ceste bojovníka, učil sa mnoho bojových umení, ako šerm, boj s kopijou, jujutsu, sumo a rodové umenie Daito Ryu. Sokaku študoval bojové umenia s veľkým zanietením, ale naopak štúdium školských predmetov ako napríklad matematika, písanie, bral s veľkým odporom. Nakoniec prehlásil pred svojim otcom, že čítať a písať nepotrebuje, že druhí budú písať za neho – čo sa nakoniec prekvapivo aj vyplnilo. Ako mladý sa tajne zúčastňoval zápasov sumo, z ktorých pravidelne odchádzal ako víťaz. Nevysoký vzrast kompenzoval vynikajúcou technikou a obrovským nasadením. Pri svojom štúdiu bojových umení, precestoval celé Japonsko a mnohokrát musel svoje skúsenosti použiť spôsobom, ktorý vstúpil do legiend.

Jedného zimného podvečera v roku 1875 prechádzal cez most v meste Inawaširo, kde sa nechtiac priplietol do boja dvoch znepriatelených zločineckých gangov. Napadnutý z oboch strán tasil svoj meč, zranil pár útočníkov a potom sa zachránil skokom do rieky. Na ďalší rok potom, keď opustil Tokio kvôli smrti svojho staršieho brata, Sokaku narazil v horách blízko Aizubange na troch lupičov, ktorí tam už dlhšiu dobu prepadávali, okrádali a vraždili ľudí. Výsledkom bola smrť jedného z lupičov a druhých dvoch museli odviesť s ťažkými zraneniami. Sokaku vyšiel z boja nezranený. Asi najlegendárnejším sa stal jeho súboj v roku 1882 vo Fukušime. Asi päťdesiat mužov ozbrojených železnými tyčami, sekerami a kameňmi na neho zaútočilo. Sokaku väčšinu útočníkov zabil alebo ťažko zranil. Sám bol tiež ťažko zranený. Bol vzatý do väzenia, ale bol prepustený, keďže sa jednalo o nutnú sebaobranu. Sudca mu dal zobrať meč a bol varovaný, aby sa už podobné scenáre neopakovali. Blížil sa koniec starých samurajských časov.

Sokaku Takeda začal vyučovať Daito Ryu po celom Japonsku, väčšinou sa jednalo o približne 10 dňové semináre. Jeho žiakmi boli mnohí významní známi majstri iných bojových umení, vojenskí hodnostári a policajti. V období 1898–1915 sa Takeda pohyboval z miesta na miesto najmä po severnom Japonsku. Neustále žil v strehu, vravieval, že za každým rohom na neho môže čakať niekto, kto ho chce zabiť. Nikdy nevstupoval do domu, ktorý nemal zadný východ, jedlo a pitie musel najprv pred ním ochutnať hostiteľ, aby sa presvedčil, že nie je otrávené, niekedy si dokonca nosil na návštevy vlastné jedlo. Spával s dýkou a vejárom a často v noci presúval svoje lôžko, aby tak sťažil prípadný plánovaný útok. Zo spánku vraj často vykrikoval mená zabitých nepriateľov, ktorí ho prenasledovali v snoch.

Keď má Takeda päťdesiatštyri rokov, stretáva sa v miestnom hostinci v Engaru na ostrove Hokkaido s mladým mužom, ktorý na neho výnimočne zapôsobil. Takeda v tomto mužovi rozpoznáva obrovský talent a nie je nim nik iný ako Morihei Uešiba.

Uešiba hodil za hlavu všetky svoje povinnosti a všetok svoj čas začal tráviť tréningom s majstrom Takedom, ktorého aj sprevádzal na cestách. V roku 1917 Uešiba zabezpečil, aby Takeda mohol bývať u neho. Potom však v roku 1919 musí Uešiba ostrov Hokkaido opustiť a odchádza domov do Tanabe za chorým otcom. A tak aj opúšťa svojho učiteľa Takedu po takmer piatich rokoch tréningu.

Omoto Kyo a Onisaburo Deguchi

Cesta do Tanabe však neočakávane zaistila jeho ďalšie životné stretnutie. Keď sa zastavil v meste Ayabe, stretol sa s charizmatickým Onisaburo Degučim, vodcom náboženského hnutia Omoto Kyo, ktoré tu malo sídlo. Po vystúpení z vlaku v Ayabe sa Uešiba netušiac rovno vybral do svätyne tejto sekty, dračieho pavilónu, aby sa tam pomodlil za uzdravenie otca. Pri modlitbe sa mu po nejakej chvíli zjavila otcova tvár. V tú chvíľu sa vedľa vynoril neznámy muž, ktorý sa ho spýtal, čo vidí. Odpovedal, že vidí svojho otca, ktorý vyzerá veľmi staro a schátralo. Ten neznámy muž, ktorý bol samozrejme Onisaburoč, mu na to povedal, že jeho otec umiera a má ho nechať odísť. Uešiba, fascinovaný týmto stretnutím, zostal v Ayabe ešte nejaký čas, aby diskutoval a dozvedel sa viacej o Degučim a jeho náboženstve. Po návrate do rodnej Tanabe, bol šokovaný, keď zistil, že jeho otec zomrel práve v tom čase, keď sa mu zjavil. Posledné otcove slová vraj boli: „Nenechaj sa ničím zviazať a ži po svojom.“

Ayabe

Po otcovej smrti s nikým dlho nehovoril a cez noc chodieval do hôr, kde cvičil s mečom. Nakoniec sa rozhodol presťahovať sa aj s rodinou do Ayabe. Hneď po príchode sa aktívne zapojil do farmárskych a stavebných prác, ako aj do modlitieb a spoločných meditácií Omoto Kyo. Začal sa venovať kaligrafii a poézii, večer sa venoval samostatnému štúdiu bojových umení. Na požiadanie Degučiho si Uešiba založil svoje malé dojo, ktoré sa volalo Uešiba Juku (Uešibova akadémia). Dojo navštevovali väčšinou členovia sekty, ako aj muži, tak i ženy. Za prvý rok pôsobenia v Ayabe však zomreli dvaja Uešibovi synovia a neskôr aj tretí. V roku 1922 sa v Ayabe z ničoho nič objavil Sokaku Takeda aj s celou svojou rodinou. Zahájil tréningy Daito Ryu. Uešiba od neho získal certifikát Kyoju Dairi, ktorý ho oprávňoval vyučovať Daito Ryu, ale zároveň ho zaväzoval vyplácať určitú čiastku zo svojho zárobku svojmu učiteľovi. Tento záväzok neskôr viedol medzi nimi k nezhodám. Takeda a Deguči si navzájom neboli veľmi sympatickí, a tak Uešiba naliehal na Takedu, aby Ayabe opustil. Neskôr sa vyskytli informácie, že Deguči Takedovi štedro za jeho odchod zaplatil. Počas Takedovho pobytu  začal Uešiba svoj štýl nazývať Aiki Jujutsu.

Mongolská misia

V roku 1924 sa Uešiba, Deguči a ďalší stúpenci Omoto Kyo vydali do Mongolska, aby tam založili nový štát podľa princípov Omoto Kyo. Cestovali cez Kóreu a Čínu, po ceste Deguči vystupoval ako inkarnovaný Dalajláma s mongolskými predkami a svoje učenie nazývali Omoto budhizmus. Uešiba a Deguči vyvolali v Mongolsku rozruch, pretože Deguči vraj dokázal na požiadanie privolať dážď a Uešiba udivoval ľudí ako si bez problémov dokázal poradiť s každým mongolským vyzývateľom na súboj. Počas ciest po Mongolsku prišli do konfliktov s rôznymi miestnymi aj čínskymi skupinami, kedy často len o vlások ušli smrti. Boli zajatí a uväznení a odsúdení na smrť popravou. Nakoniec asi z politických dôvodov nechceli robiť komplikácie s Japonskom, a tak ich prepustili a vyhostili z krajiny. Mongolská misia mala na Uešibu značný vplyv v rôznych smeroch a neskôr sa vzťah medzi ním a Degučim značne ochladil. Uešiba bol vystavený zážitku, o ktorom neskôr hovoril, že zmenil celý jeho život. Sám ho opísal takto: „Vo chvíli, keď sme sa blížili do Paidžintaly, dostali sme sa do prudkej prestrelky. Zázrakom som dostal schopnosť vidieť dráhy guliek skôr než ku mne prileteli, ako záblesky svetla a ja som sa im potom vyhýbal. Schopnosť vycítiť útok je to, čo starí majstri nazývali predvídavosť. Ak je myseľ čistá a pevná, dokáže bezprostredne prijať útok a čeliť mu. Neskôr som si uvedomil, že to je základom Aiki.“

Po návrate do Japonska začal intenzívne trénovať, chodil sa otužovať do studených vodopádov a venoval sa veľa očistným technikám. Neskôr o tom povedal: „Pred cestou do Mongolska som bol posadnutý fyzickou silou a technickou zručnosťou. Po návrate som však začal hľadať základ Budo, jeho pravého ducha.“ Na jar v roku 1925 mal Uešiba súboj s námorným dôstojníkom a uznávaným majstrom v šerme. Uešiba sa proti nemu postavil s prázdnymi rukami. Dôstojník sa snažil ako mohol, ale Uešibu nedokázal zasiahnuť. Po súboji, keď si išiel do záhrady umyť tvár, zažil niečo, čo on považoval za niečo ako osvietenie. Náhlo ustrnul a začal sa triasť. S tým sa začala triasť aj zem pod jeho nohami a z oblohy ho zalialo zlaté svetlo. Jasno sa mu zjavila celá povaha vesmíru. Hovoril: „Stotožnil som sa s vesmírom. Náhle som pochopil povahu stvorenia. Cestou bojovníka je zjavovať posvätnú lásku, ducha, ktorý zahrňuje a živí všetky veci. Celý vesmír mi bol príbytkom a slnko, mesiac a hviezdy boli moji dôverní priatelia. Slzy vďačnosti mi stekali po tvári.“ Po tomto zážitku Uešiba premenoval svoje umenie na Aiki Budo, aby tak lepšie vystihol svoj zážitok v bojovom umení. Zmena z jutsu na budo znamenala prechod od výlučne technického programu k ceste, ktorá vyjadrovala, že sa zakladá na duchovnom princípe.

Tokio

Historky o Uešibovom umení sa rýchlo rozniesli po celom Japonsku, a tak bol pozvaný do Tokia, aby tam svoje umenie predviedol najvyšším hodnostárom cisárskeho dvora. Predvádzal najmä techniky s kopijou, ktorými na divákov veľmi zapôsobil. Nato bol pozvaný do paláca Ajome, aby tam učil svoje techniky členov cisárskej rodiny a ich telesných strážcov. Po týždni bol tréning prerušený z dôvodu protestu odporcov Omoto Kyo. Táto udalosť Uešibu znechutila tak, že opustil Tokio. Na jar 1926 sa ho podarilo prehovoriť, aby sa do Tokia vrátil, a že podobné problémové návštevy sa už nezopakujú. Uešiba tak vyučoval na rôznych miestach v Tokiu, väčšinou vojenských hodnostárov a osoby z najvyšších vrstiev. Tento pobyt však netrval príliš dlho, pretože ho postihli vážne žalúdočné problémy. Počas choroby ho navštívil Onisaburo Deguči, ktorý bol znepokojený jeho stavom a odporučil mu, aby sa vrátil do Ayabe. Na tretí krát v roku 1927 nakoniec Uešiba odchádza do Tokia aj s celou svojou rodinou a rozhodol sa zostať v hlavnom meste ako učiteľ bojových umení. Počas tohto obdobia Uešibove tréningy navštevovalo veľa významných majstrov bojových umení, ako aj napríklad Džigoro Kano, zakladateľ džudo. Uešibovo umenie v ňom zanechalo hlboký dojem a prehlásil, že v ňom vidí ideál pravého Budo. Požiadal Uešibu, aby k nemu prijal jeho dvoch popredných žiakov, Jiro Takedu a Minoru Močizukiho.

V roku 1931 Uešiba konečne zakladá svoje trvalo umiestnené dojo, ktoré nazýva Kobukan. A práve toto dojo sa na ďalších desať rokov stáva miestom, kde Uešiba naplno rozvíja svoje umenie. Z tohto obdobia sa v Kobukane vyformovalo mnoho vynikajúcich študentov a neskôr majstrov Aikido zvučných mien ako napríklad Gozo Šioda (zakladateľ Yošinkan Aikido), Rindžiro Širata, Ikkusai Iwata, Minoru Močizuki (zakladateľ Yoseikan Aikido, neskôr nositeľ vysokých majstrovských stupňov ako Menkyo Kaiden – 10. dan Daito Ryu Aikijujutsu, 10. dan Aikido, 9. dan Jujutsu, 8. dan džudo, 8. dan Iaido, 8. dan Kobudo, 8. dan Katori Šinto Ryu, 5. dan Kendo, 5. dan Jodo, 5. dan Karate), Kenji Tomiki (zakladateľ súťažnej formy Aikido Tomiki Ryu), Noriaki Inoue, Takako Kunigoši (prvá žena v Kobukane a ilustrátorka knihy Budo Renšu), Yošio Sugino (neskôr hlavný predstaviteľ Katori Šinto Ryu v celom Japonsku), syn Kišomaru Uešiba, prvý Európan Salvatore Mergé a v neposlednom rade aj samotný zakladateľ džuda – Džigoro Kano. Kobukan nepravidelne navštevoval ako inštruktor aj Sokaku Takeda, s ktorým sa Uešiba už nemal chuť veľa stretávať.

Uešiba šíril svoje umenie rôznymi seminármi a ukážkami, keď ho raz v roku 1941 požiadal o ukážku samotný cisár, aby prišiel do cisárskeho paláca. Týždeň pred vystúpením však Uešiba dostal vážne žalúdočné problémy, ktoré ho prinútili ležať na lôžku. Napriek chorobe odmietol vystúpenie zrušiť a v dohodnutý deň mu išli asistovať jeho žiaci Gozo Šioda a Cutumu Yugawa. Obaja na svojho majstra hľadeli s obavami, pretože ešte pred vstupom na tatami vyzeral ako prízrak neschopný pohybu, nie ešte nejakého boja. Pod týmto dojmom na neho ako prvý zaútočil Yugawa iba polovičnou silou, presvedčený o tom, že silnejší útok by Uešiba asi neprežil. To ale bola chyba, pretože Uešiba zrazu predviedol techniku s prudkou razanciou a Yugawa si pri páde zlomil ruku. Uešiba stál rovno, plný sily, ako keby žiadne zdravotné problémy nemal. Na to potom musel Gozo Šioda odpadať asi hodinovú ukážku, pri ktorej obaja podali neuveriteľný výkon. Po odchode z paláca sa všetci traja potrebovali niekoľko dní zregenerovať na lôžku.

Iwama

V roku 1942 Uešiba rezignoval na všetky svoje funkcie a presťahoval sa aj s manželkou do malého mestečka Iwama. Na ministerstve školstva nechal zaregistrovať názov Aikido, ako vlastný nový štýl bojového umenia. V Iwame žili v prostých podmienkach, bez akýchkoľvek vymožeností moderného sveta. Počas vojny mnoho jeho žiakov odišlo do vojny alebo sami trpeli a bojovali o vlastné prežitie. Z toho dôvodu Uešiba nemal v tomto období veľa žiakov. Okrem toho ho stále sprevádzali žalúdočné problémy, ktoré napokon prežil len vďaka zákroku lekára.

Po uzdravení sa začal venovať činnostiam, ktoré mal rád, a to tréningu Aikido, meditáciám a práci v záhrade a okolo domu. V tomto období sa rozhodol učiť Aikido všetkých ľudí bez rozdielu farby pleti, náboženstva, bohatstva. V Iwame postavil Aiki svätyňu, ktorú sám naprojektoval podľa princípov Kototama. Po 2. sv. vojne až do roku 1948 bolo v celom Japonsku zakázané trénovať bojové umenia a preto Uešiba vyučoval iba malú skupinku žiakov. Na začiatku 50. rokov sa situácia zlepšila a Uešiba začal viacej cestovať po Japonsku, aby šíril Aikido. Pravidelne navštevoval Hombu dojo v Tokiu. Z tohto obdobia dnes poznáme mnoho kvalitných učiteľov Aikido, ktorí trénovali hlavne v Iwame a v Hombu dojo, ako napríklad Morihiro Saito, Koiči Tohei, Hiroši Tada, Mičio Hikicuči, Kanšu Sunadomari, Šoji Nišio, atď.

V roku 1968 sa u Uešibu prejavila rakovina pečene. Od tej doby bol už iba doma v Iwame, kde naďalej stále vyučoval Aikido. Pár dní pred jeho smrťou, keď ležal na lôžku, zrazu nepozorovane vstal, odišiel a nikto nevedel kam. Po chvíli hľadania ho našli v dojo, ako sleduje skupinku detí pri cvičení Aikido, ako im niečo ukazuje a vysvetľuje, ako sa to má správne robiť.

O sensei Morihei Uešiba zomrel 26. apríla 1969 vo veku 86 rokov.